Asistovaná samovražda drachmou

Vo svete je už väčšinou nuda – proeurópsky fašisti na Ukrajine sa stále mlátia po gebuliach s putinovskými slavjanofašistami. Islamofašisti z ISIS zavádzajú púštny stredovek, pričom ich kapitalistofašisti z USA sponzorujú a zároveň bombardujú. Hordy barbarov sa snažia prečvachtať do fašistickej Európy. Ešteže tu je aspoň Grécko, určite neuškodí malá zmena témy, o ktorej sa dajú písať hysterické články. Prirodzene, Infoomelete sa zráža cholesterol, keď vidí toľko nezmyslov, takže si nemôže pomôcť...

Grécko malo drachmu ako menu 170 rokov a väčšinu toho času boli ekonomicky v keli, alebo ešte hlbšie. Myslieť si, že návratom k vlastnej mene sa nejakým zázrakom všetko napraví – to už skôr veriť v Ježíška. A koniec koncov, väčšina štátov sveta nepoužíva euro a do ekonomickej žumpy sa vedeli úspešne ponoriť vlastnými silami.

Grécko sa nezadlžilo prijatím eura v roku 2002. Na zadlžovací tobogan naskočili začiatkom 80-tych rokov vstupom do EU. V podstate by sa dalo povedať, že kým im vládla vojenská junta, boli na tom ekonomicky lepšie.

Grécky dlh vystrelil do stratosféry v roku 2009, keď kríza odhalila zúfalý stav gréckej ekonomiky ako celku. Tie tri desaťročia a desiatky miliárd trestuhodne premrhali. Už aj Slovensko, so svojimi  (toľko posmievanými) „montovňami“ má štruktúru hospodárstva a exportu lepšiu než Grécko.

Drachma ako vlastná mena by logicky a očakávane (prudko) devalvovala. Poučka, že zníženie hodnoty meny pomáha exportu, je – len poučka. Pre insitných makroekonómov to stačí, ale reálne platí, že to exportu pomôže, len keď sa tento skladá z produktov, ktoré majú vyššiu pridanú hodnotu. Feta, ouzo, olivový olej, alebo reexportované ropne produkty, to nie sú. Druhá časť poučky, že devalvácia zdraží dovoz, platiť bude. A rovnako budú platiť aj Gréci.

Nesplatenie dlhu sa nedá len-tak odhlasovať, rovnako ako si logicky v živote nemôže jedna strana zmluvného vzťahu povedať, že sa vzdáva svojich povinností. To by si Gréci museli rovno odhlasovať aj presun Grécka na inú planétu – inak im záväzok splatiť dlhy, ktoré narobili ich demokraticky zvolené vlády, zostane na krku.

Ak Grécko odmietne platiť svoje dlhy, ťažko očakávať, že sa najde nejaký iný blbec, aby im požičal. A keby sa aj našiel, bude očakávať splatenie dlhu, alebo inú primeranú protislužbu. Ani kura nehrabe zadarmo – a Putin, šejkovia či Peking, svoje miliardy zadarmo nedávajú.

Nemalú časť gréckeho dlhu držia banky a penzijné fondy – vrátane tých gréckych. Odmietnutie splatiť dlh bude znamenať ohrozenie ich existencie, alebo priamo likvidáciu. Ibaže by si Gréci odhlasovali, že firma ktorá je v bankrote, nie je v bankrote.

Počas posledných desaťročí bol grécky rozpočet takmer vždy deficitný – i pred tým, než si zariadili dlh, za ktorý by sa dala postaviť základňa na Marse. A deficitný by bol pravdepodobne i keby sa odpočítala dlhová služba. Preto i keby si demokraticky odhlasovali zázračné zrušenie dlhu, veľmi rýchlo by sa ocitli v situácii akú mali posledné desaťročia – s hrdo nastrčenou helénskou rukou by čakali úver. Prirodzene, s prísľubom že teraz ho možno aj niekedy – trošku – ak to demokraticky vyjde – snáď – splatia.

Čiže aby Grécko úspešne existovalo po odmietnutí splácať dlhy, po prípadnom návrate k drachme a možnom vystúpení z EU, muselo by pristúpiť k reformám, oproti ktorým by tie dnešné pôsobili ako thajská masáž s happy endom. Ale zase – keď to je ich demokratické rozhodnutie...

Tí čo nadšene odsúhlasujú referendovú odpoveď „nie“, sú ako doktori poskytujúci eutanáziu.

Ale aby to nevyznelo tak negativisticky – možno liečba šokom Grécku naozaj pomôže.

Ibaže – dnešné Grécko pripomína ťažkého alkoholika, ktorý zo svojich problémov obviňuje každého naokolo, len nie seba.

Obviňuje obchody za to že mu predali alkohol a že teraz chcú za to zaplatiť. Doktorov, za to že predpísali nepríjemnú liečbu. Zákonodarcov, za to že celoplošne nezakázali predaj alkoholu. Policajtov, že mu v minulosti nezabránili si slobodne kupovať alkohol. Výrobcov alkoholu, za to že mali zisk z predaja chľastu. Ostatných ľudí, pretože sa tiež nestali alkoholikmi. A teraz sa alkoholik slobodne rozhodol odísť z liečebne, v duchu snáď tajne dúfajúc, že keď už nebude mať jagermajstra, pernod a gin, tak mu z Moskvy pošlú cisternu vodky zadarmo.

Celé to má ale jeden pozitívny aspekt. Svetu hrabe. Čiže sa nič nezmenilo a všetko je tak ako má byť.