Pokiaľ by "Madiba" mal nejakého súpútnika s podobným osudom, bol by to Harvey Dent, diabolský Two-Face, imaginárna postava z Batmanovského univerza. Ale našťastie pre reálny svet, podobnosť bola v presne obrátenom poradí.
Harvey Dent v komiksoch a filmoch začínal ako čestný a neúplatný prokurátov v Batmanovom pôsobisku, Gotham City. Bol to neúnavný a nekompromisný bojovník proti zločinu a bezpráviu. Fatálna zmena nastala po osobnej tragédii, keď sa hrdinu na strane dobra premenil na zločinca, vraha a jednu z hlavných záporných postáv. Toľko popkultúra.
Nelson Mandela sa ako 24 ročný študent stal členom Afrického Národného Kongresu (ANC), ktorý zastrešoval podstatnú časť aktivistov snažiacich sa o zrovnoprávnenie černochov - a od roku 1948, keď sa apartheid stal súčasťou politiky JAR, tak za jeho zrušenie.
Kým odpor bol pôvodne "mierový" a väčšinou nenásilný, v roku 1960 (po masakre v Sharpeville) dospelo vedenie ANC k záveru, že tento spôsob je neúčinný. Ozbrojené krídlo ANC, nazvané Kopija Národa (Umkontho we Sizwe, skratka MK) vzniklo v roku 1961 - a Mandela, vtedy už uznávaný člen ANC, bol jedným z jeho zakladateľov. Cieľ MK bol jednoduchý: bojovať proti apartheidu a za práva černochov, ale tentokrát aj pomocou násilia a násilných techník.
Užitočným, no dosť náročným čítaním k tejto téme, je správa Komisie pre pravdu a zmierenie (Truth and Reconcilliation Commission), ktorá sa pod vedením nositeľa Nobelovej ceny za mier Desmonda Tutu, od roku 1995 snažila zdokumentovať porušovania ľudských práv počas apartheidu - a to na obidvoch stranách konfliktu.
Vlastne by to malo byť povinné čitanie pre kohokoľvek, kto skúša vynášať súdy ohľadom juhoafrickej reality. Tí, ktorí si myslia, že apartheid bola idylka, kde černoši trpeli len tým, že nemohli vstúpiť do nejakého parku - by zistili, že išlo o režim od základov zlý, nespravodlivý, rasistický a násilný.
Na druhej strane sú obhajcovia oprávnenosti a správnosti násilného boja černochov proti apartheidu. Kvôli použitým prostriedkom boli ANC aj MK zaradené medzi teroristické organizácie - a to oprávnene, pretože to čo robili, sa ináč ako terorizmus nedá označiť.
Obhajcovia terorizmu ANC a MK, prípadne "nutnosti" tohto konania, tak väčšinou robia z pozície komentátoroch sediacich v slonovinovej veži, ignorujúc "detaily". V realite by sa museli totiž vyrovnať s tým, čo naozaj tento "boj" znamenal - ako napríklad, keď...
V rokoch 1985 až 1987 počas "Mínovej kampane" nakládli príslušníci MK množstvo pozemných mín na bežne využívaných civilných komunikáciách, s cieľom ničiť vojenské transporty. Prirodzene, výsledkom boli prípady, keď míny zabíjali civilistov - ako napríklad 15. decembra 1985, keď mína rozmetala auto, päť civilistov zranila a päť zabila. Z mŕtvych boli tri deti vo veku dva, osem a desať rokov.
Obhajcovia terorizmu by museli vysvetliť, prečo bol napríklad tento útok nevyhnutný, v čom bol správny a ako prispel k ukončeniu apartheidu. A nie len "utok", ale konkrétna smrť troch detí - jej nevyhnutnosť a správnosť. Asi by to išlo veľmi ťažko.
A správa Komisie je plná desiatok, stoviek prípadov - útokov, vrážd, zabíjania, mučenia. Na obidvoch stranách konfliktu, i keď je pravda, že juhoafrický štát v kvantite násilia a porušovania ľudských práv výrazne viedol. No ani ANC a MK neboli silou, ktorá by nadovšetko ctila ľudské práva, skôr naopak. Pre svoj cieľ, nech bol akokoľvek správny, boli ochotní ľudské práva porušovať presne tak, ako ich protivník.
Koniec koncov, v táboroch MK v zahraničí, školili černošských bojovníkov "učitelia" z Číny a iných komunistických krajín. Vo všeobecnosti si boli ANC a komunistický tábor dosť blízke. Paradoxne, išlo o krajiny, kde sa ľudské práva porušovali v rovnakej, alebo ešte väčšej miere, než to robila rasistická vláda JAR. ANC a MK išlo o víťazstvo a to za akúkoľvek cenu, bez ohľadu na "detaily" ľudských práv.
Čo sa týka Nelsona Mandelu, väčšina z vyššie uvedeného už išla mimo jeho osoby. Roky 1962 až 1990 strávil vo väzení, takže na väčšine teroristických útokov sa nepodielal, ani ich neriadil. Môžeme len povedať, že mašinéria, ktorú pomohol dať do pohybu, už fungovala aj bez jeho zásahov.
To, čo bolo pre Harveyho Denta koncom kariéry a čím sa stal slávny - bolo pre Nelsona Mandelu však len uvodným dejstvom.
Keď v roku 1990 opustil väzenie, svet bol zmenený. Vo väčšine sveta padli komunistické režimy, a tlak voči štátom porušujúcim ľudské práva sa stále zosilňoval. Vláda JAR sa už nemohla brániť ani tým, že je bariérou proti komunistickej záplave a ANC pomaly menila rétoriku, odkláňajúc sa od komunizmu. Na druhej strane, útoky vedené ANC a MK nepriniesli nijaké relevantné výsledky, iba zhoršovali i tak napäté vzťahy medzi bielou menšinou a ovládanými černochmi.
Z pohľadu histórie je jedno, či Mandela za 27 rokov vo väzení prešiel dusevnou konverziou od bojovníka ochotného zabíjať civilistov, k mužovi zmierenia, bojujúcemu slovami...alebo išlo z jeho strany len o čisto pragmatický a chladne vykalkulovaný krok. Dôležité je, že k tomu došlo.
Za vtedajšej situácie si belošská menšina mohla uvedomovať neudržateľnosť situácie, ale ťažko mohli opustiť svoje mocenské postavenie, pokiaľ by očakávali represie zo strany oslobodenej čiernej väčšiny. Verejné lynčovania, zabíjanie, vyháňanie z domovov či znárodňovanie - aj toto boli reálne obavy. Ak by však neustúpili, stupňujúce sa nepriateľstvo mohlo viesť k občianskej a rasovej vojne.
A vtedy nastala chvíľa pre Nelsona Mandelu. Obidve strany chceli uzavrieť mier a spustiť zmenu - no potrebovali si veriť navzájom a zároveň utlmiť odporcov vo vlastných radoch. Mandela bol preto ideálnym kandidátom.
Bojovník, ktorý naozaj bojoval za práva svojej rasy, rukami aj slovom. A zároveň ten, kto sa odvrátil od použitia násilia. Mal dostatočnú autoritu medzi svojimi, aby ich presvedčil akceptovať dohodu, ktorú s De Klerkom uzatvoril. A táto Mandelova autorita znamenala, že De Klerk súhlasil s všerasovými voľbami, ktoré v roku 1994 (podľa očakávania) suverénne vyhral ANC (a Nelson Mandela sa stal prvým čiernošským prezidentom JAR).
Zarputilí zástancovia správnosti útokov proti civilistov obchádzajú fakt, že Nelson Mandela nedosiahol slávu, úspech a Nobelovu cenu za zabíjanie detí - ale presne naopak. Výnimočný bol tým, že dokázal vystihnúť správnu dobu a správnu taktiku, čím napokon priniesol svojim ľudom to, na čo mali plné právo.
Druhá skupina, ktorá sa sústreďuje najmä na kritiku útokov proti civilistom, taktiež vynecháva fakt, že Nelson Mandela na vrchole kariéry bol iným politikom, než na jej začiatku. Lepším politikom.
Svet je nedokonalý - JAR sa po zrušení apartheidu nestala rajom na Zemi, je krajinou s jednou z najvyšších kriminalít na svete, s obrovskými sociálnymi rozdielmi a korupciou. To ale nič nemení na fakte, že bývalý bojovník Madiba v správny čas pochopil, kedy treba zložiť zbrane a použiť slová. V opačnom prípade mohlo byť výsledkom krviprelievanie katastrofálnych rozmerov.
Svet je nedokonalý - a mier väčšinou neuzatvárajú mieroví aktivisti s kvetinovými vencami vo vlasoch. Mierovú dohodu často musia podpísať práve vojaci, nepriateľskí bojovníci s krvou na rukách, keď dospejú k záveru, že nebojovať je najlepšou možnosťou. A vo vyhranených dobách má často len skutočný bojovník autoritu mier podpísať a udržať.
Svet je nedokonalý - a nemá dokonalých hrdinov. V skutočnosti možno nemá hrdinov vôbec - len ľudí, ktorí raz urobia niečo tak výnimočn a prevratné, urobia to s takým úspechom, že nemá zmysel rozoberať ich osobu a minulosť ako celok. Stanú sa symbolom niečoho lepšieho, než je šeď bežného sveta. Že to je (jemné) prekrúcanie reality? No a čo?
Nedokonalý svet potrebuje hrdinov, i keby mali byť prikrášlení. Tak ako (filmové) Gotham City potrebovalo Harveyho Denta, tak rasovo rozdelená JAR potrebovala Nelsona Mandelu.
Hrdinovia sú dôležití - vždy je totiž nádej, že tú ideu vezme niekto vážne a zachová sa ako zidealizovaný predobraz.
PS. Celá správa Komisie sa nachádza tu: http://www.justice.gov.za/trc/report/
PS 2. Prirodzene, existujú aj iné historické príklady bojovníkov, ktorí sa stali mierotvorcami - za všetkých aspoň indický vládca Ašoka Veľký a z novšej histórie, egyptský prezident Anvar Sadat.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára