piatok 26. júla 2013

Rowlingovej kukučie vajce

Keď Joanne Rowlingová, autorka Harryho Pottera, pred nedávnom vydala pod pseudonymom Robert Galbraith detektívku The Cockoo´s Calling, tak nám vlastne pomohla s malým literárnym experimentom. Ďakujeme!

Za prvé sa potvrdilo, že "iba" písať dobre nestačí.

Pred odhalením skutočného autora vzniklo len zopár recenzií, a tie boli väčšinou vcelku pozitívne. Nie nadšené, neoznačovali knihu za fenomenálny majsterštyk, ale v podstate ju chválili.
Na preplnenom literárnom trhu krimináliek, kde o miesto (a naše peniaze) bojujú stovky titulov, vrátane vysoko kvalitných a od zavedených autorov, to nie je dosť. Za cca. tri mesiace (od vydania, do odhalenia Rowlingovej) sa predalo asi 1500 kusov v hardbacku. Na Slovensku by búchalo šampanské, pre Britský trh ide skôr o vcelku priemerný štart neznámeho autora. Nič prevratné.

Prirodzene, keď sa zistil pravý autor, tak sa ľudia išli utĺcť, aby si knihu kúpili.

Za druhé - vydavatelia, ktorí knihu odmietli, si síce teraz búchajú hlavu o betónovú stenu (i keď tréning majú, kedysi odmietali vydať aj Harryho Pottera) - ale v zásade sa nemýlili. Zhodnotili detektívku klasického razenia s pomalým dejom a od neznámeho autora ako niečo, s čím sa neoplatí zaoberať. Predaj im dal za pravdu: z 500 kusov predaných za mesiac nepadne nikto na zadok.

Výsledkom je, že písať dobre určite pomáha (áno, malo by to byť automatické, však?) - ale ako hovoril Roger Brown, z románu Headhunters: "Reputácia je všetko." 
Rowlingová ju má a aj keby podstúpila lobotómiu a začala písať ako priemerný slovenský bestsellerový autor/ka, stále by mala devízu svojho mena, ktorá je na nezaplatenie.
Ten zvyšok autorov si začína uvedomovať, že ak je spisovateľ zakríknutý introvert s fóbiou zo spoločnosti, odmietajúci komunikovať (a prípadne aj vyzerá ako Quasimodo, smrdí mu z úst a odmieta si strihať krovinatý porast v nose), potrebuje mimoriadne dobrého agenta, aby z neho urobil hviezdu.

PS. Objavuje sa logická otázka, že koľko z tak obdivovaných a uctievaných klasikov, by v podobnej situácii prepadlo? Nakoniec by ich niekto aj vydal, ale predaj ich diel by bol okrajovou záležitosťou a málokto by z nich mal literárny orgazmus. Ak by nám niekoľko generácií nevtĺkali do hlavy, že nejaké dielo je ukážkou geniality - i keď reálne to je nuda, oproti ktorej je počítanie chlpov na predlaktí adrenalínovou zábavou.

4 komentáre:

  1. Len ako sa dostať k tej reputácii? Mediálnym hypnotizovaním, či davovou sugesciou? Iste, no i tak treba aj talent aj zvládnuté remeslo. A nakoniec štatistickú fluktuáciu.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Asi vsetko dohromady... Reklama a PR, postupne vytvaranie image (Matkin staval/a svoj image prave na tajomnosti), stylizovanie sa do nejakej role (trebars aj uprimne, takze by neslo o umelu a hranu stylizaciu), komunikacia s verejnostou - a nie len o svojich dielach a pisani (vid trebars takeho Cervenaka alebo Gaimana).

    To "kvalitne pisanie" je asi naozaj zaklad, ale ako ma chudak citatel, sakra vediet, ze sa nieco oplati?

    Ked mal vyjst Da Vinci Code od Browna, tak vydavatel doporucil zmenit text tak, aby islo o silnejsi konflikt s cirkvou. Nasledne na tomto bola postavena propagacia knihy. Ak by nebola strkana do kazdej diery, tak by na nu cirkev z vysoka kaslala. Ale ako reklama to zabralo genialne ;)

    OdpovedaťOdstrániť